Prvá písomná zmienka o Jakubovi I. je z roku 1287 a hovorí o súdnom spore, ktorý mali nový a starý podhradský richtár  Jakub I. (polovica 13. storočia – 1326), syn Ulricha, pôvodom zrejme z nemecky hovoriacich krajín, odkiaľ pozval uhorský kráľ Belo IV. mnohých remeselníkov a baníkov kolonizovať vyplienené Uhorsko.

Po smrti Belu IV. nastúpil na trón jeho syn Štefan V., ktorý svojho otca nenávidel, rovnako tak, ako predtým Belo IV. nenávidel svojho otca Ondreja II. Mladý kráľ Štefan V. však zomrel už o 2 roky a tým nastal boj o trón.

Kráľom sa stal jeho bezbožný 10 ročný syn Ladislav IV. Kumánsky, no reálne vládla jeho matka Alžbeta Kumánska. V roku 1290 však práve Kumáni kráľa Ladislava V., vraj omylom, zavraždili a tak o trón, okrem iných, bojovala aj Benátčanka Tomasina Marosini, vdova po najmladšom synovi Ondreja II. z tretieho manželstva, ktorým bol Štefan Pohrobok.

Tomasina Marosini dosiahla, že jej syn Ondrej III. z rodu Arpádovcov sa stal kráľom. Už o rok na to, 2. decembra 1291 udelil Prešporku mestské privilégiá – čím sa mesto od hradu oddelilo.

O desať rokov našli Tomasinu Marosini otrávenú a o dva týždne od žiaľu za ňou zomrel aj posledný Arpádovec Ondrej III. Tieto i nasledujúce udalosti zažil mladý Jakub I., budúci richtár.

Jakub I. sa narodil okolo roku 1260 a zomrel okolo roku 1315. Podľa listín vieme, že bol synom Ulricha no a zdá sa, že bol rytierom.

Jakub I. mal brata Martina, kanonika v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa.

Jakubovou ženou sa stala istá Margita, s ktorou mal 2 dcéry a 7 synov. Ich deti sa volali: Alžbeta, Margaréta, Peter, Mikuláš, Jakub, Ján, Martin, Juraj a Pavol.

V prvej písomnej zmienke je Jakub I. uvedený ako bývalý podhradský richtár.

Asi sa 26.8.1278 zúčastnil Bitky na Moravskom poli, lebo po nej bol určite na Bratislavskom hrade, keď sa tam zdržal Ladislav IV. Kumánsky (1626 – 1290). Hrad totiž vtedy prepadol bývalý kuriálny gróf Ján, syn Petra a práve Jakub I. hrad i kráľa, ochránil, za čo mu Bratislavský a Mošonský župan Peter vystavil v 1279  listinu, na základe ktorej dostal Jakub I. opustenú Zem Plumeau medzi potokmi Suchá a Veľká Vydrica, čo bolo podľa historických prameňov niekde v okolí dnešnej Mlynskej doliny.

Jakub I. si ju preventívne dal potvrdiť od všetkých kráľov, ktorých za svojho života zažil.

Jakub I. bol podhradským richtárom v rokoch 1280 až 1287 a potom opätovne v rokoch 1288 až 1302.

Na opustenú zem Plumenau pozval remeselníkov a mlynárov, ktorí tam postavili domy a z úrody aj z tržby mu odvádzali podiel. Vďaka tomu Jakub I. svoj majetok rozširoval.

Keďže v stredoveku neexistovala parcelácia, ani vytýčené územia, hranice určovali rieky, potoky, kopce a údolia.

Rozlohu zeme Plumnou si Jakub I. určil sám a postupne ju nenápadne rozširoval. Podhradský richtár a 12 prísažných preto sa na neho sťažovali kráľovi v spomínanej listine o súdnom spore z roku 1287. Nakoniec sa však akosi pomerili a spísali dohodu, na základe ktorej si Jakub I. všetky zeme ponechal.

Jakub I. vlastnil aj dom na Františkánskom námestí, ktoré tak nazývali ľudia už od začiatku  13. storočia, keď sa tam, vtedy ešte za hradnými hradbami, usadili pápežom čerstvo schválení žobraví Františkáni a postavili si tam kláštor a Kostol Zvestovania Pána.

Dom richtára Jakuba I. na južnej časti námestia stojí dodnes a stále má základy a sedílie v podbrání pôvodné gotické. Z písomností vieme, že už v druhej polovici 13. storočia ho volali Altes Haus teda Stará Richta, čiže dom richtára.

Pri jeho pamiatkovej obnove v roku 2002 sa našli predmety, z ktorých až 20% tvorilo emailom zdobené sklo, vtedy vzácne ako zlato a tiež 3 kostené hracie kocky a 3 šesťhranné kotúčiky na hranie.

Keď koncom leta v 1291 odišli z mesta rakúske vojská, vybrali sa bývalý richtár podhradskej osady Jakub I. a vtedajší richtár Deprecht do Budína za kráľom žiadať o udelenie mestských privilégií, vďaka ktorým by sa spustošené mesto spamätalo. Vyzdvihli z toho výhody pre kráľa, hlavne možnosť finančne podporovať ho. Iste pripomenuli vernosť kráľovi a snáď i to, že ako jediné kupecké sídlo v šírom okolí ešte nemá mestské výsady, ktoré by ho legálne chránili pred svojvôľou županov. Kráľ Ondrej III. preto vydal pre podhradské mesto mestské privilégia, ktoré podpísal 2. decembra 1291.

Jakub I. mal 7 synov. Jeho syn Mikuláš mal syna Jakuba II. a ten sa stal richtárom Prešporku na celých 48 rokov, od roku 1326 do roku 1374.

Za jeho čias prekvital obchod, vinohradníctvo, remeslá a bohatli mešťania i samotný richtár.

Jakub II. sa narodil okolo roku 1300 a zomrel okolo roku 1374.  Ako člen bohatého rodu Jakubovcov si dal postaviť nový dom s obytnou strážnou vežou.

Dom richtára Jakuba II. sa v 1370 spomína ako domus nova/ nový dom a dnes je súčasťou Starej radnice, pretože v jeho dome sa schádzala mestská rada, bola tam ukrytá mestská pečať, archív a truhlica s mestskými peniazmi. Neskôr mesto dom od potomkov Jakuba II. odkúpilo a prestavalo na radnicu.

Za čias Jakuba II. už zomrel prvý Jakub I. Zanechal potomkom obrovský majetok nielen v Lamači a na Vydrici, ale aj v Rači, v Podunajských Biskupiciach a vo Vrakuni. Rozdelený bol zrejme podľa testamentu, no zachovalo sa veľa zmienok o súdnych sporoch medzi súrodencami a ich potomkami.

Jedna z prvých sa týka kúpeľa pri Kostole sv. Vavrinca, ktorý vlastnil syn Jakuba I. menom Ján. Ten rozprúdil v roku 1348 spor, keď jeho synovec, Jakub II. dal kúpeľ zbúrať. Spor sa ťahal 13 rokov a Ján ako vlastník kúpeľa sa rozsudku nedožil, pretože z listín vieme, že do sporu vstúpili jeho potomkovia, ktorí sa s Jakubom II. pomerili, odpustili mu zbúranie kúpeľa pod podmienkou, že nechá postaviť pohrebnú kaplnku pre Jakubovcov pri františkánskom kostole.

Jakub II. teda nechal postaviť Kaplnku sv. Jána Evanjelistu, ktorá je dodnes najkrajšou gotickou stavbou v Bratislave. Má 2 podlažia, typickú gotickú odľahčenú skeletovú konštrukciu a jej vzorom vraj bola kráľovská pohrebná kaplnka Saint Chappell v Paríži. V tunajšej kaplnke je reliéf, na ktorom sú vyobrazení Jakub II. a jeho žena.

Potomkovia Jakuba I. však mali aj iné spory, no nakoniec sa vždy pomerili, hoci neraz až súdnou cestou.

Napríklad synovia Jakuba I. až po rozsudku súdu vrátili svojim sestrám dedičstvo v obciach Prača, Svätý Jur, Devín, Rača, Stupava a majer Homorow. Nechali si Most na Ostrove a Misérd.

Za čias Jakuba II., najmä vďaka panovníkom ako Karol Róbert I. z Anyou a jeho syn Ľudovít I. Veľký prekvitali remeslá, baníctvo, obchod, jarmoky aj umenie.

Kým za čias Jakuba I. Prešporok získal mestské privilégiá a za čias Jakuba II. získalo vlastné hradby s vežami a vynovenú starú školu.

Na predmestiach, pri farskom Kostole sv. Michala na dnešnom Župnom nám., pri Kostole sv. Vavrinca na dnešnom Nám. Nežnej revolúcie, pri Kostole sv. Ondreja na Gorkého ul. a pri Kostole sv. Mikuláša na Mikulášskej ul. boli aj školy, niektoré s knižnicami. Chýrna bola knižnica v kapitulskej škole pri Kostole vtedy s dvojitým patrocíniom sv. Martina a sv. Spasiteľa na dnešnom Rudnayovom nám.

Škola bola aj na Vydrici, dievčenská škola bola pri kláštore klarisiek a židovská škola pri miestnej synagóge do 1360 na Panskej a po 1367 na Uršulínskej ulici. Nadaní a bohatí mládenci študovali na univerzitách. V Krakove študovali najme tí zo stredného a severného Slovenska, tí z Bratislavy, napr. Martin, brat richtára Jakuba I., študoval na Sorbonne. Mnohí neskôr zastávali funkcie v mestskej rade.

Mesto sa už v roku 1302 dohodlo s kapitulou na udržiavaní a poriadkoch v škole. O 50. rokov neskôr si však už budova školy vyžadovala prestavbu, preto ju v roku 1364 s podporou richtára Jakuba II. prebudovali tak, aby v nej mohli študovať nielen synovia bohatých mešťanov, ale i deti zo stredných vrstiev.

Vyžadovala sa najmä výučba spevu. Učiť ju mal mestský farár, kanonik kapituly. Dobovým zvykom bolo spievať jednohlasný gregoriánsky chorál. Tento liturgický spev vyučovali priamo v škole. Svedčí o tom zmluva kapituly s mestskou radou z roku 1302 a aj listina z roku 1364, podľa ktorej žiadal richtár Jakub II. za finančnú podporu pre Kapitulskú školu, aby žiaci spievali pri obradoch špeciálne piesne na spásu duší rodiny richtára Jakuba II.

Povinnosť vyučovať spev zostala aj neskôr, keď gregoriánsky chorál vystriedal viachlasný spev a vznikali cirkevné i svetské skladby.

Stredovekí Jakubovci boli teda rodina, ktorá formovala dejiny Bratislavy tak, ako žiadna iná v našich dejinách. Svet stredovekých Jakubovcov sa síce zmenil, avšak to, čo zanechali richtári Jakub I. a Jakub II. ostalo mestu do dnešných dní.