4 dôvody prečo sa učiť dejepis

Dejepis a dejiny, to je trochu rozdiel. Dejiny sú to, čo sa stalo. História je to, čo sa o dejinách napísalo. Nuž a dejepis je to, čo sa z histórie vybralo ako učivo. Aby sme poznali to podstatné, to, čo sa stalo, čiže dejiny, potrebujeme, aby niekto vedel čítať históriu, teda to, čo sa o dejinách napísalo. Nuž a my bežní ľudia sa potrebujeme najprv oboznámiť s tým výberom, s dejepisom. Až potom zvládneme spoznávať ďalšiu históriu i celé dejiny. Takýto postupný postup odporúčal už Ján Amos Komenský (1592 – 1670).

Dôvody, prečo sa učiť dejepis nám uľahčia jeho učenie. Priam nás namotivujú. Všetky do jedného by sme mohli zhrnúť jednoduchým vysvetlením:

Aby sme sa mali lepšie.

My, tu a teraz. Nie naši potomkovia, nie ľudstvo, ale my, tí ktorí vnímame tieto myšlienky. Príkladov, ako sa jeden človek chcel mať lepšie a keď sa mu to podarilo, zistil, že lepšie sa má i jeho rodina, či dokonca celé ľudstvo, takých príkladov je nespočetne veľa. 

Poďme si teda vymenovať dôvody, pre ktoré je v súčasnosti fajn poznať dejiny.

1. Dejiny nám pomáhajú vyvarovať sa chybám

Keď v pondelok, 2. decembra 1805 zvíťazil francúzsky cisár Napoleon Bonaparte (1769 – 1821) – v Bitke pri Slávkove, známej ako Bitka troch cisárov, jeho radca, vynikajúci a predvídavý diplomat Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord [čáls móis de talyád peió] (1754 – 1838) mu všetkými silami radil, nech porazených Rusov a s ním najmä Rakúšanov príliš nepotupí, lebo to vyvolá pomstu.

No ale kdežééé! Napoleon bol hrdý, na vrchole síl. Víťazstvo nad Ruským cárom i Rakúskym cisárom si vychutnával. On, obyčajný vojak porazil starobylé monarchie. O nejakej diplomacii ani neuvažoval.

A tak zúfalý Talleyrand musel v mene Napoleona konať proti vlastnej vôli. O 10 rokov, po Bitke pri Waterloo už Napoleon žiadal o politický exil a zakrátko na to ho deportovali na ostrov Sv. Heleny, kde po 6 rokoch Napoleon zomrel ako 51 ročný potupený väzeň.

Nepoučení historickými udalosťami sme my ľudia o 100 rokov neskôr podobnú situáciu zopakovali.

V utorok, 28. júla 1914 vypukla 1. svetová vojna (1914 – 1918). Vyvolal ju Rakúsko-Uhorský panovník, 84 ročný František Jozef I. Habsburský. Urobil to s veľkou nevôľou, no jeho radcovia ho prinútili vyhlásiť vojnu Srbsku, keďže v srbskom meste Sarajevo bol zavraždený jeho následník trónu František Ferdinand d´Este s manželkou Žofiou Chotkovou. Zakrátko sa to proti sebe v 1. svetovej vojne bojovali 2 skupiny. 

1. Ústredné veľmoci, ktoré vojnu vyvolali na čele s Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom, neskôr i Tureckom a Bulharskom.
2. Štáty Dohody na strane obrany vedené Francúzskom, Ruskom, Spojeným kráľovstvom Británie, neskôr i Talianskom a USA.

Už počas 1. svetovej vojny historici tvrdili, aby potom, keď vojna skončí a víťazi určia výšku trestu, čiže reparácie pre porazených, nech ich príliš nepotupia, pretože to vyvolá pomstu.

A tak sa aj stalo.

Keď vojna skončila, víťazné Štáty Dohody nielen že prinútili porazené Nemecko priznať vinu za rozpútanie vojny, ale v rámci reparácii, mu stanovili taký vysoký morálny aj finančný trest, že už vtedy francúzsky veliteľ Štátov Dohody maršal Ferdinand Foch vyhlásil: „To nie je mier, ale dvadsaťročné prímerie!“ akoby tušil, že sa medzi nemeckými tridsiatnikmi rodí plán pomsty.

O 20 rokov, v piatok, 1. septembra 1939 vypukla 2. svetová vojna (1939 – 1945). 

Z pohľadu histórie sa zákonite musela stať. No našťastie, ľudstvo sa poučilo a reparácie pre Nemecko boli úplne iné. Za milióny zavraždených Židov mnohí vrahovia potrestaní neboli, niektorí dokonca ani obvinení – a slobodne žili ďalej.

Už koncom vojny víťaziace krajiny zvažovali, ako potrestať Nemecko, ktoré vojnu vyvolalo.

No poniektorí vnímali aj poučenia z minulosti.

Pomstychtivý však bol návrh trestu, ktorý vypracoval minister financií Spojených štádov amerických Henry Morgenthau [ánri mógentá] (1891 – 1967), ktorý mal židovský pôvod. Vypracoval tzv. Morgenthauov plán 1944.

Jeho cieľom bolo vyhladovať Nemecko a premeniť ho na agrárnu krajinu s kontrolovaným školstvom a médiami.

Americký prezident Franklin Delano Roosevelt (1882 – 1945) aj britský premiér Sir Winston Leonard Spencer-Churchill (1874 – 1965) Morgenthauov plán schválili.

Krátko pred koncom 2. svetovej vojny však prezident Roosvelt zomrel, na jeho miesto nastúpil Harry S. Truman (1884  – 1972) a ten potupný Morgenthauov plán zamietol. Jeho nový minister obrany a zahraničia, George Catlett Marshall (1880 – 1959) vypracoval nový, tzv. Marshallov plán 1948 obnovy povojnového sveta.

Prijala ho celá západná Európa.

Odmietlo ho Rusko a jemu podriadené krajiny tzv. Východného bloku. O tom, ako sa komu darilo nasledujúce roky snáď ani netreba hovoriť. [3]

V tomto kontexte si môžeme uvedomiť druhý dôvod, prečo sa učiť.

2. Dejiny nám umožňujú rozumieť súčasnosti

Neraz sa pýtam Prečo ľudia ničia historické pamiatky?  Uvažujem, že azda preto, že nepoznajú ich architektonickú a historickú hodnotu. Možno ju poznajú a pamiatky ničia zámerne. Ktovie. Ak je to tak, potom sa pýtam Prečo teda majú potrebu ničiť nejakú pamiatku? Spoznanie týchto pohnútok nám však umožní nielen ich pochopiť, ale aj odstrániť ich príčinu a tým aj predchádzať ničeniu pamiatok. 

Takto podobne vieme odstrániť všetky neduhy, všetky problémy, ktoré spôsobili to, čo sa aktuálne deje. A to dnešné zapríčiní udalosti budúce. Takže môžeme konštatovať, že tu máme tretí dôvod, prečo sa učiť.

3. Dejiny nás obohacujú

Spomenuté príklady o dôsledkoch povojnových reparácii by mohli stačiť. Ale predvídať nám pomáhajú i naše malé osobné dejiny. Všetky naše spomienky a skúsenosti, ktoré sme nadobudli my, alebo naši blízki nám poskytujú rady, čomu sa vyvarovať, ako postupovať. Otázka je, či sa necháme poučiť aspoň vlastnými skúsenosťami. Alebo inak … koľko skúseností potrebujeme, aby sme konali predvídavejšie?

V každom prípade, čím viac poznáme naše dejiny tým viac si rozširujeme svoje obzory, tým viac máme obohatené naše vedomosti. Ten pocit, že o dejinách niečo vieme, je povznášajúci a Vy sa už môžete tešiť na tieto povznášajúce pocity, na Vaše obohatené a rozšírené obzory.

V konečnom dôsledku dôležitým dôvodom, prečo poznať minulosť je i štvrtý dôvod, prečo ju spoznávať.

4. Dejiny v nás vzbudzujú hrdosť

Povedzme také Benátky. Starobylé, nádherné, dych berúce no najmä historické. Rovnako tak mesto Rím. Patria medzi 5 najviac navštevovaných miest na svete. Podobne je na tom Paríž a jeho Eiffelova veža. Vraví sa, že kto ju nevidel, akoby tam nebol. 

Cyklistické preteky Tour de France majú okrem iného ukázať krásy Francúzska. Novoročný koncert Viedenských filharmonikov vysielaný do celého sveta má reprezentovať Rakúsko. Podobných príkladov je po svete veľa. Niektoré sú lokálne, iné svetové.

No každá krajina či mesto chce nimi vzbudzovať hrdosť tak medzi svojimi obyvateľmi ako aj medzi návštevníkmi, ktorí sa radi pochvália, že to či ono mesto videli na vlastné oči. 

Do Bratislavy prichádzajú tisícky turistov ročne kvôli niečomu inému. Vyhľadávajú tu jej malebnosť, útulnosť, komplexnosť a tí, ktorí sú znalí dejín hľadajú i Unikáty Bratislavy.

Blížime sa ku koncu. Pripomeňme si, aký je pre nás vzácny náš čas. Tu a teraz. Už snáď trošku viac chápeme, prečo je fajn poznať dejiny. Už rozumieme, že ak poznáme dejiny, tak napredujeme, máme sa lepšie. My. Tu a teraz. Lebo sme poučení z chýb našich predkov. Sme inšpirovaní tými, ktorí úspešne vyriešili problémy rovnaké, aké máme dnes my. Aj preto je tak dobré poznať dejiny.

Ktorý dôvod Vás najviac zaujal?

ZDROJE:

[1] MANÁK Marián (2011) Európska poradná komisia a diplomacia USA v rokoch 1943 – 1945. ISBN 978-83-7490-436-0