Pokojné obdobie v dejinách

Len tak uvažujem. Kedy bolo v dejinách ľudstva vyslovene pokojné obdobie? Napríklad u nás, v bývalom Československu. V období totalitného režimu som sa ja narodila. Vyrastala som na dedine. Bola malá, priam útulná. Idylická. Pamätám si letá plné zelene a pestrofarebných lúčnych kvetov. Raz som dokonca bola s mojou babkou i kravy pásť. Pánečku. Rozprávkové časy.

V soboty poobede dospelí natiahli šnúru cez cestu prichytenú na ploty oproti sebe a hrávali sme bedmintonové turnaje. Netuším kto vyhral, ale viem, že sme potom vždy u niekoho na záhrade opekali. A spievali sme. Bože, to boli časy. Vtedy som sa naučila maďarské aj cigánske pesničky. Ohromne sa mi páčili.

Zimy sme mali plné snehu. Tak po kolená. V noci sa trblietal. Snehuliaky mali na hlavách staré hrnce. No, mohla by som takto pokračovať. Mnohí, ktorí sme toto zažili si to pamätáme ako idylické časy a vôbec sme netušili, že niektorí naši rovesníci majú rodičov či starších súrodencov kdesi ďaleko uväznených za neposlušnosť komunistickému režimu.

Vojna v Irane, v Iráku či kde to vtedy bolo sa nás netýkala. Vnímali sme to ako film. Človek vypne správy a je koniec.

Ale, je toto idylické obdobie v našich dejinách? Keď nikto nesmel protirečiť štátu? Keď sa mal v pohode len ten, kto si žil svoj život v tichosti, bez túžby cestovať, spoznávať svet, vlastniť viac ako iní, byť platený za svoje vzdelanie, za svoje výkony, nie len preto, že je zamestnaný.

Je to relatívne. Závisí to od toho, kto sa na to-ktoré obdobie dejín pozerá a to, ako to vidí zas závisí od jeho vlastných postojov, skúseností a od jeho uhlu pohľadu.

Chcem tým vlastne iba povedať, že idylické obdobie si vytvárame my sami – svojim životom, svojim pohľadom na okolnosti.

Prajem vám, drahí moji všetci, ktorí toto čítate, nech vidíte vo svojom okolí čo najviac idylky.